Častokrát vidíme všetci veci, tak ako na prvý pohľad vyzerajú. Keď si pozerám spätne fotografie vyzerala som tak ako som sa aj cítila. Hovorili mi, že som tlstá až som tomu uverila. Nemohla som sa na seba pozrieť do zrkadla. Psychicky som na tom nebola dobre, ale to tí, ktorí mi toto tvrdili, nevideli. Prešla som si cestou, ktorá bola kľukatá a plná prekážok. Až kým mi Crohn otvoril oči. Možno niektorí viete a možno nie. Bola mi diagnostikovaná Crohnova choroba. Chronické zápalové ochorenie. Okrem iného, s pridruženými intoleranciami. Začal sa kolobeh. Nie len liečebný kolobeh, ale aj dookola otázky: „Prečo ja? Čo som komu spravila? – Som mladá, mám celý život pred sebou..” Našťastie, netrvalo dlho a našla som odpoveď, teda viacero odpovedí. Lebo som potrebovala spomaliť, potrebovala som sa nájsť. Lebo som sa nemala rada, lebo som vedela ako vyzerám, ale nedokázala som s tým nič spraviť. A táto choroba, ktorá nie je ľahká, naučila ma sebalásky. Schudla som. Rapídne. Mnohé dievčatá sa ma pýtali na recept. Bolo to pre mňa ťažké, rozprávať o tom prečo vyzerám tak ako vyzerám. Veľa som si preplakala. No prijala som túto chorobu za moju súčasť, aj keď je náladová ona aj ja a je to s nami ohromne ťažké sa navzájom znášať. A aby nás spoločne znášali moji najbližší, to musí byť sakra ťažké. Pripustila som ju k sebe, ale nie je mi kráľovnou. Z nás dvoch som kráľovná ja. Ja bojujem, ona ma len skúša, či to zvládnem. A ja to zvládnem, aj keď v tých najťažších chvíľach je to ozaj na hovno. Ale vtedy mám pri sebe môjho manžela, ktorý ma podržal, keď bolo treba. Možno nie úplne tak ako by som si predstavovala, ale snažil sa. Ťažko niekto pochopí tie muky, ktoré si prežije človek s ťažkou chorobou, pokiaľ to nezažije. A ja som jej vďačná za to, že ma skúša, lebo zo mňa spravila lepšieho človeka. Ženu, ktorá si stojí za svojim a má pevnú vôľu. Tú, ktorá sa má rada a páči sa jej ako vyzerá. Verí si. Tú, ktorá má po svojom boku najlepšieho muža a spolu zvládnu všetko v zdraví aj v chorobe. Tú, ktorá je matkou najúžasnejšieho syna. Vďaka nim sa snažila postaviť na nohy. Slovami ťažko opísať, čo prežívam. Som človek napohľad s neviditeľnou chorobou, buďme k sebe tolerantní.
